Medzinárodný súdny dvor je hlavným súdnym orgánom OSN. Sudca Tomka, narodený v Banskej Bystrici, je členom súdu od roku 2003; bol jeho podpredsedom od roku 2009 do roku 2012; a predsedom od roku 2012 do roku 2015.

V sporových prípadoch rieši Medzinárodný súdny dvor (MSD) prípady, ktoré mu predložili štáty. Súd môže riešiť spor len ak príslušné štáty uznajú jeho jurisdikciu. Žiadny štát preto nemôže byť stranou v konaní, ak na to sám nedal súhlas.[1]

Sídlom súdu je Mierový palác, ojedinelá historická budova, ktorá bola otvorená už v roku 1913 pre Stály arbitrážny dvor. V roku 1922 sa stal sídlom Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti a po druhej svetovej vojne tiež sídlom MSD. Predtým, ako sme začali rozhovor so sudcom Tomkom v jeho kancelárii, ponúkol nám prehliadku časťou interiéru Mierového paláca, v ktorom sa konajú zasadnutia súdu. Po príjemnej exkurzii s výkladom od sudcu Tomku sme začali s rozhovorom.

 

Sudca Medzinárodného súdneho dvora

Radi by sme začali so získaním predstavy o vašej každodennej práci. Tento týždeň predložili strany záverečné vyhlásenia v spore medzi Bolíviou a Čile.[2] Mohli by ste nám vysvetliť, o čom je tento prípad?

Je to spor, ktorý bol predložený súdu v roku 2013. Vo svojej žiadosti Bolívia tvrdí, že Čile má medzinárodnú právnu povinnosť dobromyseľne rokovať o poskytnutí suverénneho prístupu Bolívii k Tichému oceánu. V 19. storočí mala Bolívia pobrežie dlhé približne 400 kilometrov, ale po vojne v rokoch 1879-1884 toto územie pripadlo Čile. V roku 1904 podpísali strany mierovú zmluvu, ktorá potvrdila zvrchovanosť Čile a súčasne poskytla Bolívii právo prechodu cez čilské územie.

Bolívia tvrdí, že Čile má povinnosť, na základe rôznych dohôd alebo jednostranných vyhlásení, vyjednávať s Bolíviou za účelom vyriešenia situácie Bolívie ako vnútrozemského štátu, a poskytnúť svoje územie pre zvrchovaný prístup k pobrežiu. Súd rozhodne, či má Čile povinnosť rokovať o zvrchovanom prístupe, a ak áno, či Čile splnilo túto povinnosť.

Na MSD ste v súčasnosti druhé volebné obdobie. Aké bolo prejsť volebným procesom ako slovenský kandidát?

Voľby do medzinárodných súdov a významných orgánov OSN sa spájajú s veľkou konkurenciou. Keď som bol kandidátom po prvýkrát, v roku 2002, o funkciu sa uchádzalo mnoho kandidátov. Pozície v MSD nie sú formálne rozdelené medzi regionálne skupiny, čo je rozdiel v porovnaní napríklad s Komisiou pre medzinárodné právo alebo s Bezpečnostnou radou.

Od roku 1946, kedy boli zvolení prví sudcovia, boli vždy zvolení kandidáti, ktorí boli štátnymi príslušníkmi členov Bezpečnostnej rady. Nedávno však sudca zo Spojeného kráľovstva, ktorý kandidoval na opätovné zvolenie, nedostal potrebný počet hlasov vo Valnom zhromaždení, keďže je potrebné, aby sudcovia dosiahli absolútnu väčšinu hlasov v Bezpečnostnej rade, ako aj vo Valnom zhromaždení. Rozhodol sa, že svoju kandidatúru stiahne, aby sa nepredlžoval volebný proces, keďže sa členovia týchto dvoch orgánov nevedeli zhodnúť.

Čo sa týka volieb, je to výhoda alebo nevýhoda, ak kandidát pochádza z menšej krajiny?

Povedal by som, že je ťažšie byť zvolený, keďže kandidáti z menších krajín čelia tvrdej konkurencii. Avšak môže byť ľahšie získať nomináciu. V prípade väčších krajín existuje väčší počet skúsených kandidátov, ale ako náhle sa rozhodne o  nominácii, môže byť ľahšie získať potrebný počet hlasov.

Na súde pôsobilo mnoho vysoko uznávaných medzinárodných právnikov, je nejaký, ktorého obdivujete?

Pravdepodobne by som nepoužil slovo „obdivovať“, ale určite uznávam niekoľko významných medzinárodných sudcov, ktorí prispeli nielen k práci súdu, ale aj kodifikácii medzinárodného práva. Jedným z významných dohovorov medzinárodného práva je Viedenský dohovor o zmluvnom práve. Britský sudca Sir Humphrey Waldock bol sudcom a predsedom Súdneho dvora, avšak pred zvolením za sudcu aj osobitným spravodajcom pre zmluvné právo v Komisii pre medzinárodné právo.

Manfred Lachs, poľský sudca, bol predsedom súdu v období 1973-1976 a pôsobil na ňom 26 rokov. Predtým bol aj členom Komisie a trikrát sa stal predsedom šiesteho (právneho) výboru Valného zhromaždenia OSN. Roberto Ago, taliansky sudca, bol osobitným spravodajcom pre zodpovednosť štátov ktorý vypracoval prístup k jej kodifikácii, predtým než pôsobil na Súdnom dvore.

 

Predseda Súdneho dvora

V minulosti ste boli predsedom MSD, ako si spomínate toto obdobie? Zahŕňala pozícia predovšetkým úlohy spojené s pozíciou sudcu alebo zastupovanie súdu a riadiace funkcie?

Hlavná funkcia predsedu je súdna. Predsedá zasadnutiam a rokovaniam súdu. Je ex officio predsedom Redakčného výboru, ktorý pripravuje rozsudky Súdneho dvora po deliberácii. Keď súd v plnom zložení rozhodne o výsledku prípadu, do Redakčného výboru sa zvolia  traja členovia súdu. Predseda, pokiaľ je súčasťou väčšiny, mu osobne predsedá.

Funkcia samozrejme zahŕňa aj ďalšie úlohy, ako napríklad dohľad nad tajomníkom, ktorý je vedúcim administratívy súdu. Predseda vykonáva aj reprezentačné a diplomatické funkcie v Haagu. Zastupuje tiež súd vo vzťahu k vláde Holandska ako hostiteľskej krajiny a pred orgánmi OSN. Každý rok cestuje do New Yorku, kde predkladá správu o činnosti súdu Valnému zhromaždeniu, aby informoval štáty o jeho celkovej činnosti. Práca predsedu sa však väčšinou sústreďuje v Haagu. Navyše, rozpočet MSD na zahraničné cesty je značne obmedzený.

Je to tiež dôvod, prečo súd zriedkavo vykonáva obhliadky na miestach týkajúcich sa sporov?

Nie je to hlavný dôvod, ale v praxi MSD takéto inšpekcie neboli považované za potrebné, s jedinou výnimkou. Z iniciatívy Slovenska súd vycestoval na Slovensko a Maďarsko, aby si pozrel výstavbu sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros. Náklady však boli kryté oboma stranami, na základe ich dohody.

V prípade medzi Kostarikou a Nikaraguou, o ktorom sme rozhodovali v roku 2017, sa súd rozhodol vymenovať dvoch nezávislých znalcov namiesto vykonania takejto inšpekcie. Dôvodom na takýto krok bolo, že písomné podania štátov dostatočne neobjasnili geografickú situáciu na karibskom pobreží, v oblasti kde sa do Karibského mora vlieva rieka San Juan. Bolo to dôležité pre určenie východiskového bodu morskej hranice. Súd musel požiadať OSN o ad hoc pridelenie finančných prostriedkov na pokrytie nákladov. Dúfam, že v budúcnosti bude súd zhromažďovať dôkazy aktívnejšie.

Keď ste pôsobili ako predseda MSD, podporovali ste prax jedného kola písomných podaní. Bolo to v záujme efektívnejšieho postupu?

Podľa pravidiel Súdneho dvora v zásade existuje len jedno kolo podaní. Druhé kolo sa povolí, len keď je potrebné viac objasniť niektoré záležitosti. Z praxe vyplýva, že druhé kolo bolo často opakovaním predchádzajúceho. Na druhej strane, štáty by mali mať príležitosť predstaviť svoj prípad v úplnosti, takže ak sa dohodnú na druhom kole, je ťažké ho nepovoliť.

Mojou hlavnou ambíciou počas môjho predsedníctva bolo rozhodnúť čo najviac prípadov, keďže niekoľko prípadov čakalo na prerokovanie viac ako desať rokov. Počas troch rokov môjho predsedníctva sme uzavreli desať prípadov.

Okrem toho, že ste sudcom MSD, pôsobili ste aj ako arbiter. Čo bolo vašou úlohou?

Príležitostne, keď mi môj záväzok k súdu dovoľuje prevziať ďalšiu úlohu, a keď som požiadaný, slúžim aj ako arbiter. Doteraz som bol arbitrom v dvoch sporoch medzi štátmi. Po prvý raz ma v roku 2003 vymenovalo za rozhodcu Holandsko vo veci týkajúcej sa železnice spájajúcej prístav Antverpy s oblasťou Ruhr v Nemecku. Neskôr som bol rozhodcom v prípade medzi Indiou a Pakistanom, týkajúcom sa Zmluvy o rieke Indus.

V Medzinárodnom centre pre riešenie investičných sporov (ICSID) som bol členom viacerých výborov pre zrušenie rozhodnutí. Tieto výbory posudzovali, či arbitrážne tribunály zjavne neprekročili svoje právomoci, vážne neporušili základné procesné pravidlá alebo neuviedli dôvody svojich rozhodnutí, keďže toto sú dôvody na zrušenie arbitrážnych rozhodnutí, o ktoré môžu strany požiadať. Podľa Washingtonského dohovoru, rozhodnutia nemôžu byť napadnuté na vnútroštátnych súdoch, preto je potrebné autonómne konanie o zrušení arbitrážnych rozhodnutí. Všetky tieto prípady zahŕňali spory týkajúce sa medzinárodného práva verejného, ​​a nie otázky výlučne vnútroštátneho práva alebo obchodných záležitostí.

 

Úloha MSD pri rozvoji medzinárodného práva

Ktoré prípady, na ktorých ste sa zúčastnili, považujete za najvýznamnejšie pre medzinárodné právo?

Prípad Gabčíkovo-Nagymaros, v ktorom som zastupoval Slovensko, je z právneho hľadiska dôležitý, pretože Súdny dvor urobil viacero vyhlásení o zmluvnom práve, zodpovednosti štátov, o sukcesii do zmlúv, environmentálnom práve a o trvalo udržateľnom rozvoji.

Podieľal som sa na niekoľkých prípadoch, ktoré sú často citované, napríklad rozsudok z roku 2009 o delimitácii v Čiernom mori, v ktorom súd opísal metodiku vymedzenia morských hraníc. Ďalším opakovane citovaným rozsudkom je rozhodnutie v prípade Pulp Mills, počas ktorého som bol úradujúcim predsedom, priniesol niekoľko vyhlásení o hodnotení vplyvu na životné prostredie v medzinárodnom práve.

Každý rozsudok prispieva k rozvoju judikatúry. Niektoré prípady sa tešia väčšiemu záujmu zo strany vedeckých pracovníkov a právnych poradcov. Avšak aj tie, ktoré nie sú pre väčšinu štátov až tak zaujímavé, sa v zúčastnených krajinách pozorne sledujú. Napríklad konanie medzi Bolíviou a Čile bolo vysielané ich televíznymi kanálmi a štáty zdieľali náklady na tlmočenie do španielčiny, aby diváci lepšie porozumeli obhajobe a rozsudku.

V prípade medzi Peru a Čile, ktorý sme rozhodli v roku 2014, bolo čítanie rozsudku vysielané v oboch krajinách. V meste Lima boli na hlavných námestiach veľké obrazovky, aby ľudia mohli sledovať, kde MSD vymedzil predmetnú morskú hranicu.

Súd tiež rozhodol o dôležitom prípade ohľadom genocídy, ktorý sa týkal toho, či bol štát zodpovedný za porušenie Dohovoru o genocíde, a nie za samotný zločin. V tomto prípade Súdny dvor zohľadnil aj rozsudky Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY). MSD nekoná izolovane, čo podľa môjho názoru potvrdil svojou praxou v posledných 15 až 20 rokoch. Súd je omnoho otvorenejší prihliadať, ak je to vhodné, na judikatúru iných medzinárodných súdov a tribunálov.

Aký je váš názor na tvrdenia o fragmentácii medzinárodného práva? Napríklad pokiaľ ide o zodpovednosť štátov za neštátne subjekty, MSD aplikoval štandard „efektívnej kontroly“ (effective control) v prípade Nikaragua, ale ICTY sa rozhodol pre test „celkovej kontroly“ (overall control). Vidíte fragmentáciu medzinárodného práva ako problém?

Súd prispieva k dialógu súdov v snahe prispieť k súdržnosti medzinárodného práva.  Fragmentácia, ktorou sa zaoberajú skôr akademici, nepredstavuje skutočný problém. Otázka sa príliš zveličuje. Pri rozhodovaní sme preskúmali napríklad interpretácie poskytnuté Európskym súdom pre ľudské práva alebo arbitrážnymi tribunálmi. V prípadoch vymedzenia morských hraníc sme zobrali do úvahy aj rozhodnutia Medzinárodného tribunálu pre morské právo.

Úlohou odvolacieho senátu ICTY v prípade Tadić bolo rozhodnúť o otázke uplatniteľnosti medzinárodného humanitárneho práva v konflikte, zatiaľ čo v prípade Nikaragua a v prípade genocídy v roku 2007 bola efektívna kontrola použitá na účely pričítateľnosti konania štátu.

Aký je váš názor na prax používania disentov? V niektorých prípadoch sú dlhšie ako samotné rozhodnutia.

Je to právo priznané Štatútom MSD každému sudcovi, ktorý nesúhlasí s výsledkom prípadu. Sudca môže vyjadriť svoj odlišný názor. Sudca, ktorý s väčšinou súhlasí, ale k rovnakému záveru prišiel iným spôsobom, môže tento spôsob vysvetliť v samostatnom stanovisku. 

Dĺžka závisí od osobnosti každého sudcu. Stanoviská by nemali byť platformou pre akademické úvahy alebo na posudzovanie práva, aké by malo byť v budúcnosti. Sudcovia majú možnosť publikovať monografie a akademické články, avšak stanovisko by malo byť stručné, vysvetľujúce postoj sudcu k prípadu.

 

Súd a konanie pred súdom

Počet prípadov MSD sa v porovnaní s predchádzajúcimi desaťročiami výrazne zvýšil. Má súd stále potrebnú kapacitu vzhľadom na tento nárast? Aký má vplyv na dĺžku konania?

V určitom štádiu to malo za následok prieťahy v konaní, keďže v minulosti súd obvykle nepracoval na viacerých prípadoch naraz. V súčasnosti máme v spise 17 prípadov. Od začiatku posledného desaťročia sme skrátili lehotu na rozhodnutie o predbežných námietkach, a súd sa rozhodol pracovať paralelne aspoň na dvoch, príležitostne troch prípadoch. Týmto spôsobom sa nám darí ukončiť prípady v priebehu troch až piatich rokov za spolupráce a s porozumením strán.

Strany zvyčajne požadujú dlhú lehotu na prípravu svojich podaní. V niektorých rokoch súd nevydal žiadny rozsudok, napríklad v rokoch 1967 a 1968. Nebol vydaný žiadny rozsudok, pretože prípady neboli pripravené na ústne konanie. V rokoch 1976-1979 bolo vydané len jedno rozhodnutie v prípade o Kontinentálnom šelfe Egejského mora, v ktorom súd prišiel k záveru, že nemá právomoc.

Situácia sa výrazne zmenila a Súdny dvor ročne vydáva štyri až päť rozsudkov ročne. Musím zdôrazniť, že hoci sme hlavným súdnym orgánom OSN, sme súd prvej aj poslednej inštancie. Naše rozsudky sú konečné a nie je proti nim možnosť odvolania. Musíme najskôr zhodnotiť faktickú situáciu, potom jednotlivé dôkazy a právne argumenty strán. Napokon aplikujeme právo na zistené skutočnosti. To vysvetľuje, prečo dosiahnutie súdnych rozhodnutí trvá nejaký čas.

Dĺžka konania závisí od spôsobu, akým funguje súd. Nemáme systém sudcu spravodajcu. Každý sudca si musí vytvoriť vlastný názor a predložiť svoju písomnú analýzu argumentov strán, čo zvyčajne trvá tri týždne. Sudca potom dostane analýzy ostatných, súd sa potom zíde na porade a rozhodne o výsledku prípadu. Zvolený redakčný výbor pripraví návrh rozsudku, ktorý prechádza dvomi čítaniami. Tento proces zvyčajne trvá päť až šesť mesiacov od ukončenia ústneho konania.

Koľko zamestnancov má súd a koľkí z nich sú právnici?

Na súde pracuje približne 115 zamestnancov, väčšina z nich má administratívne alebo prekladateľské funkcie. Na súde pracuje iba osem právnikov v odbore pre právne otázky a každý z pätnástich sudcov má jedného právneho asistenta.

V posledných rokoch došlo k výraznému nárastu počtu medzinárodných súdov a tribunálov. Ovplyvnilo to pracovné vyťaženie MSD? Napríklad tribunály podľa prílohy VII Dohovoru Organizácie Spojených národov o morskom práve (UNCLOS) zaznamenali určitý nárast. Zmenil sa počet prípadov týkajúcich sa morského práva pred MSD?

Skôr nie. Aby sme sa zaoberali sporom o morskej delimitácii, musíme mať právomoc. Keď sa štáty stanú stranami UNCLOS, môžu si vybrať procedúru na riešenie sporov. UNCLOS prijal systém, podľa ktorého, ak nastane situácia že strany si nezvolili procedúru, alebo si nevyberú tú istú procedúru, právomoc majú arbitrážne tribunály namiesto MSD alebo Medzinárodného tribunálu pre morské právo (ITLOS).

 Spory o delimitácii morských priestranstiev sa často spájajú s otázkami týkajúcimi sa zvrchovanosti nad niektorými morskými útvarmi (ostrovmi) alebo územných hraníc. V takýchto situáciách by ITLOS nebol príslušný, pretože rozhoduje na základe UNCLOS, ktorý neobsahuje pravidlá o zvrchovanosti nad územím. To vysvetľuje, prečo sa takýmito prípadmi často zaoberá MSD.

 

Česká republika doteraz nepredložila vyhlásenie, ktorým by uznala jurisdikciu MSD

Podnikol MSD nejaké kroky na podporu alebo zachovanie množstva prípadov, ktoré sú mu predložené?

Nejedná sa o súťaž, a výber je na rozhodnutí štátov, kde sa ich spory majú vyriešiť. Dôležité pre nás je, aby sme mali právomoc. V súčasnosti máme iba 73 vyhlásení štátov, ktoré ju uznávajú ako povinnú. Niektoré z nich však vylúčili určité kategórie sporov. V tejto oblasti stále existuje priestor na zlepšenie a osobne sa snažím štáty povzbudiť, aby právomoc súdu prijali, pretože zaručuje nezávislé a nestranné posúdenie sporov.

Som rád, že z týchto 73 deklarácií sú mnohé z krajín Strednej a Východnej Európy. Tieto krajiny prehodnotili svoju politiku po politických zmenách v rokoch 1989-1990.  V minulosti žiadna zo socialistických krajín neprijala jurisdikciu súdu ako povinnú.

Z 28 členov Európskej únie (EÚ) ostáva len päť štátov, vrátane Českej republiky, ktoré tak neučinili. Dúfam, že jedného dňa českí právnici presvedčia politikov aby uznali právomoc súdu, keďže Československo v minulosti schválilo takéto vyhlásenie v roku 1929, avšak nikdy nebolo odovzdané sekretariátu Spoločnosti národov.

Existujú nejaké dôležité výzvy, ktorým bude MSD čeliť v blízkej budúcnosti?

Súd musí pokračovať v posilňovaní vnímania jeho nezávislosti a nestrannosti štátmi, ako aj svojej efektivity. Myslím si, že by bolo príliš optimistické očakávať, že Súdny dvor, napriek tomu že je hlavným súdnym orgánom OSN, bude mať v rámci OSN rovnaké postavenie  ako Súdny dvor Európskej únie v rámci EÚ, keďže všetci členovia EÚ podliehajú jeho jurisdikcii. Dúfam, že MSD bude členmi OSN všeobecnejšie uznávaný a že poskytne užitočné služby pri riešení sporov, pretože nevyriešené spory sa potenciálne môžu premeniť na konflikty so všetkými negatívnymi dôsledkami.

Ak by sa počet prípadov zvýšil ešte viac, súd bude ďalej musieť upraviť svoj postup a pracovné metódy s cieľom zabezpečiť jeho efektivitu. Nepredpokladám, že by sa vrátilo obdobie, v ktorom nebol pred Súdnym dvorom jediný prípad.

 

Poznámky

[1] Bližšie vysvetlenie jurisdikcie súdu: http://www.icj-cij.org/en/contentious-jurisdiction

[2] Rozsudok bol v danom prípade vynesený 1. októbra 2018 v prospech Čile. Viac informácií tu: https://www.icj-cij.org/en/case/153. Rozhovor sa uskutočnil v prvej polovici roku 2018.

Fotografie

Soudce Mezinárodního soudního dvora Peter Tomka, zdroj: Courtesy of the ICJ.